chajimseli

Nešla som spať, kým som ju nedočítala. Kniha Jiřího S. Kupku, Krvavé jahody, ma úplne dostala. Jej dej začína ukončením II. svetovej vojny, kedy by sa mohlo zdať, že to najväčšie zlo je preč. Nebolo. Z toho, čo sa dialo potom, sa mi dvíhal žalúdok. Pri čítaní som si uvedomovala jedno a to isté: Tie nadávky, osočovanie, ponižovanie. Veď to sa deje aj dnes. Nič sa nezmenilo.

Ty špinavá suka!

Príbeh zhrniem do pár viet. 14-ročná Věra a 9-ročná Naďa spolu s matkou cestujú z Brna na Sibír. Po jednej z nocí, kedy vo vagóne vojaci brutálne znásilnia obe dievčatá (ani to malé dievčatko nie je výnimkou) a matku, sa matka pokúsi spáchať samovraždu. Neskôr sa pokúsi vziať život aj dcéram. Chlapi zbavení zmyslov a posilnení vodkou si na bezbranných dievčatách ukájajú choré predstavy. Takto chutí moc. Považujú ich za sprosté zradkyne, suky, hovná, prestávajú byť pre nich ľuďmi. Príbeh pokračuje a vo vypätých situáciách sa ukazuje, čo v kom dominuje. Vidno ktorá zo žien si udrží svedomie a zdravú myseľ aj v neľudských podmienkach.

Prekvapilo ma, že ženy rôznych národností, väzenkyne v baráku, namiesto toho, aby držali spolu lebo im ide o krk, sa začnú hádať kvôli politike. Nadávajú všetky. Nemky obviňujú kvôli Hitlerovi, Rusky kvôli Stalinovi, Poľky kvôli tomu, kde sa nachádza ich štát. Totálna nenávisť a neznášanlivosť len preto, že sa niekto narodil na určitom mieste planéty. Argument, že s politikou nič nemá spoločné, tu neplatil. Hľadali vinníka, na koho by mohli ukázať prstom a vyliať vedro viny. 

Absurdné bolo, ako jeden z vojakov pri znásilňovaní maloletých uvádzal “ospravedlňujúci” dôvod: “Vaši vojaci to robili našim ženám, teraz pykajte, vy .. “, a doplnil to sériou nadávok. Vrchol všetkého bol, kedy sa dievčence (teda už ženy) vrátili po 19-tich rokoch zo zajatia do Znojma. Tam boli pre zmenu onálepkované a osočované termínom špinavé “Rusáčky”. Hoci strávili dlhé roky v gulagu, ľudia na nich pľuli, vysmievali sa im.  Dievčatám bolo dovolené robiť len za minimálnu mzdu.

Nechcem zachádzať do vtedajšej politiky. Netreba. Dnes, rovnako ako pred desaťročiami, sa používa rovnaký scenár. Onálepkovanie určitej skupiny, ktorá je následne ponižovaná. Nemôže sa brániť, a okolie sa tvári, že je hluché, nemé a občas úplne slepé.

Deje sa to práve preto, lebo mlčia. Rozdeľovanie na takých a onakých podporuje práve antikult a deje sa to priamo pred našimi očami. Príklad z knihy mi ukázal, čo všetko sa deje s deťmi, ženami aj mužmi, ktorým sa odoberie status človeka. Je menej ako zviera. Je nikto. A prechádza takým peklom, aký si Dante nevie ani predstaviť. A nie je to problém iba minulosti, deje sa to stále, aj práve teraz.